Vietor je dych neba
19. 7. 2010
Vietor je dych neba
Vietor je dych neba.
Vystri k nemu dlane!
V zrkadle jeho, všimni si seba,
nechaj v ňom plynúť to, čo sa stane.
On dychom ľahkým
nad zemou vynáša súdy.
Len motýľ krehký
snaží sa predrať mocnými prúdmi.
Ako dlho vydržia moje krídla?
Som tiež len život.
Som hosťom zemského sídla,
jedna, čo tu krátko žila a aj to snivo.
Aby sa mohla nadýchnuť.
Aby mohla dýchať
a živiť oheň svojho života.
Nech neuhasia ho slzy, keď ju stretne clivota.
Aby mohla, čo na srdci má povedať.
Aby to mohla zopakovať
a svetu vykričať,
až za ňou príde samota.
Vietor, si hlasom z modrého sveta,
čo sa leskne nad nami.
Si klasom zrelého stebla,
čo sa zlato blýska mi.
Si jediný, čo má právo vzlietnuť,
máš krídla anjelov.
Si tým bohom, čo nás môže zmietnuť
na jeden z pranierov.
Pohladenia aj údery
nevidenej ruky.
Nik nepozná smery,
kde udrie on, krutý.
Nik neutečie
jeho ústam pahltným.
Všetko vdýchne,
všetko pohltí.
Sme len životom,
hostia jeho zeme.
Po zlom, po dobrom,
raz sa poberieme.
Vietor, nebo je tvojím zrodom,
zem tvojím zánikom.
Dotkol si sa ma
a hneď si mi unikol.
Vezmi ma vietor do svojich rúk!
Keď už zniesol si nám zvuk,
chcela som ti o vetre zaspievať.
Aby si nás nezabudol v horúce dni ovievať.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.