Choď na obsah Choď na menu
 


Posledný súd

17. 12. 2010
Posledný súd
 
Na konci vojny, poslednej vojny,
si po nás príde osud.
Nikto, nikto mu nebude rovný
a začne sa súd, posledný súd.
 
Do svitu pouličných lámp
zasvietil mesiac,
na tichej lúke stoná zviera.
Do všetkých temných strán
 zavolám veriac,
no vyplaším len netopiera.
 
Nepočujem šum lesa,
tichý je náš pohreb.
Nepočuješ mňa,
 ja nepočujem teba
a tak je to dobre.
 
Niet tu ani sudcu,
čo by nás rozsúdil.
Veď všetci živí sú už mŕtvi.
Si tu len ty a ja,
sme poslední dvaja ľudia
a zem ľahla popolom mŕtvych...
My sme boli mŕtvi,
aby sme v posledný deň ožili.
 
Niet kata,
čo by nás poslal na druhý svet
a spravodlivosť prestala existovať,
 už úplne.
 
Z ľudí sa stali zvery,
vypustené z klietky myšlienok a citov.
Chceli ničiť, páliť, vraždiť, márniť, žiť,
naplno žiť.
Začali sa sami sebe hnusiť,
zabíjať a bojovať proti ostatným,
lebo v nich videli svoje odrazy,
obrazy ľudí a tie ich desili.
Milovali seba, v nenávisti.
 
Na zemi ležia zbrane
v krvi.
A túlajú sa duše mŕtvych,
poslední živí sme my.
 
Nenájdu pokoj,
nenájdem pokoj,
nenájdeš pokoj,
nenájdeme ho.
 
Nemá nás kto pomstiť,
našu smrť.
Je to náš osud,
smrť.
Si, som. Prečo?
Prečo sme aj my mŕtvi?
Si, som, sme mŕtvi.
Všetci sú.
Posledný súd.
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.