Choď na obsah Choď na menu
 


Chladné srdce

17. 8. 2010
Chladné srdce
 
Možno by sa raz mala zamyslieť.
Zamyslieť nad tým, aká je.
A aký na to má dôvod.
Pretože to zatiaľ v podstate ani sama nevie.
Odniekiaľ jednoducho prichádza hlas, ktorý ju riadi.
S tvorom, ktorému patrí sa stretla iba jediný krát.
 
Bolo to ako sen, nejasný obraz a zmätená scéna, ktorá však bola pochopená.
Aj spomienka na tú chvíľu ostala zreteľná.
 
Sneží.
Bledá ruka sa vystiera k nebu a na dlani sa topia vločky.
Je zima.
Dievča žmurká, keď jej padnú do očí.
Všade je biely sneh.
 
Čo sa deje?“
Šepne a jej slová sa v studenom vzduchu menia na paru.
Striasa ju.
 
 „Prečo som tu?“
Hlesne a zovrie skrehnuté prsty.
 
Odrazu zaveje mocný vietor.
Rukami sa snaží chrániť si tvár a tak nevidí, ako z rozvíreného snehu vstane ženská postava.
 
Keď už nefúka, zloží si ruky z tváre a vtedy ju zbadá.
Až ju zamrazí, taký chlad prináša so sebou.
 
Kto si?“
Zahabká dievča.
 
 „Som tvoje srdce.“
Znie odpoveď.
 
 „Moje srdce.“
Ruka jej automaticky hľadá miesto, kde by mala cítiť pravidelný tlkot, na tom mieste je však len diera.
Zhrozene pozrie späť na ženu.
 
Prečo si odišlo?“
„Vráť sa!“
Prikazuje.
 
 „Kam sa mám vrátiť?“
„Tu som doma.“
Odpovedá žena s nemeniacim sa, prázdnym výrazom.
 
 „Ako to?“
Dievča sa nechápavo dožaduje vysvetlenia.
 
Tvoje srdce je všade okolo teba.“
 „Ty si v ňom.“
 
 „Vo svojom srdci?“
Dievča sa začína obzerať, lepšie si všíma všetko okolo seba a napokon sa zmôže na otázku.
„Prečo si také chladné?“
 
Som také, ako si ty.“
„Ja som ty a to, čo je okolo mňa, je aj všade okolo teba.“
 
Dievča zdesene krúti hlavou.
Ako ťa zmením?“
 
 „Zmeň seba.“
„Inak tu naveky ostane zima.“
 
Zdvíha sa mocný vietor, víri sneh a odrazu okrem tej bieloby nie je nič iné vidno.
Je chladno, zima.
 
Dievča pohltil biely hrob, pohltilo ho vlastné srdce.
A to srdce krváca, sneh sa sfarbuje do červena a topí sa.
Chladným tichom sa ozýva nový hlas.
Hlas citu.
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.