Unavená
5. 7. 2010
Unavená
Tvoje oči sú unavené zo žiary slnka,
radšej hľaď na modrú oblohu.
Najskôr pozri ako voda žblnká,
než skočíš do vodopádu.
Len s dažďom tvorí slnko dúhu.
Letíš a nevidíš, že pierka ti padajú.
Odrazu tvoje krídla stratili váhu,
do diaľky ťa ťahajú.
Musíš uniknúť skôr, než ťa doženie tvoj tieň,
než na tvoje záhrady napadá sneh.
Než fontány zamrznú a okná zmení srieň,
skôr, než sa skončí deň.
Než ti skrehnú krídla
a zlomia sa napoly.
Dosiaľ si ich vždy zas zdvihla,
vediac, že to prebolí.
No ako ďaleko to môže byť,
keď život len tak prežívaš?
Ako slnko, čo ukrýva hviezdy.
Sú ako sny, až v noci ich nachádzaš.
Svet sa otriasa lebo nás odmieta,
snažíš sa nespadnúť.
Nevidíš ďalej, cesta je zahmlená,
nedá sa uniknúť.
Z neba padajú ťažké slzy,
čas unáša všetko preč.
Vieš, no už ťa to nemrzí,
raz sa zmenia na úsmev.
Cez stromy nevidíš les,
a cez vodu oceán.
Už sa nemusíš kvôli nikomu snažiť,
len pre seba sa usmievaj.
Nič som nedokázala,
no vzdať sa odmietam.
Raz nájdem pravú cestu,
do pátrania sa dám.
Som unavená,
no hádam to ustojím.
Popletená,
hlava s detským zmätením.
Hľadám si miesto,
to miesto vo svete.
Už aj ty vieš to,
miesto na tej planéte.
Na chrbte cítim krídla.
Sú ťažké, keď nelietam,
padám, keď sa zrania,
rozprestreté, keď sa spamätám.
Chcem nimi mávať, cítiť vietor,
klesať a stúpať podľa vlastnej vôle.
Skúsim a dokážem, že viem to.
Odmietam sa vzdať, odmietam padať dole.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.