Pochopte ma
8. 7. 2010
Pochopte ma
Slnko sa stráca v hĺbke čiernoty.
Je tak blízko, rukou sa dotkneš tmy.
Vpíja sa do očí, hľadá v nich sny.
Z rýchlych krokov je útek do samoty.
Po rozbitom skle, po črepoch, utekám bosá.
Ako slzy chveje sa na listoch rosa.
Zúfalo náhlim sa niekam.
Ale kam? Pred čím utekám?
Krv sa leje z každého kroku, každého dotyku zeme.
V plači ponúka temný žiaľ v ponurom rozkvete.
A vtedy potknem sa a natiahnem ruku.
Než výkrik ozve sa, natiahnem ruku k slnku.
No slnko nie je nado mnou a moja ruka prešla tmou.
Jej pohľad pochopíš bez zbytočných slov.
Vzdoruj bez, či s nádejou,
nevyhráš nikdy nado mnou.
Znova sa zotmelo, ktovie po koľký krát.
Niečo sa mi dotklo srdca, boli to ruky zrád.
Moje srdce je ľahko zranené a ja viac nedokážem stáť.
Kráčam zlou cestou, no som dosť silná na návrat?
Nebo zo sĺz vytvára zrkadlá, jeho nádeje sú zmarené.
Hľadá náhrady svojich strát, dávno je zlomené.
Nebo sa predalo, viac nestúpne na cene.
Niekto ho ukradol? Slnko je stratené.
Pred to zrkadlo nemôžem sa postaviť.
Nemôžem sa postaviť sama pred seba, aby som zistila aká som úbohá!
Je to zvláštne, aj táto chvíľa pominie, vieš si to predstaviť?
Všetko, čo žije zahynie, každá vôňa sa rozplynie, čo môžeš spraviť?
Cítim všetok smútok sveta, túto ľútosť nikdy nič celkom neuteší.
Nakoniec spadol každý, kto chcel lietať, ležím stratená v snehovom náručí.
Dýchanie bolí, srdce si našlo krídla a začalo nimi trepotať.
„Odleť odo mňa moja duša!,“ chcela som na ňu zavolať.
Niekto ma volá, počujem ten hlas, hlas, čo je v každom z nás.
Spýtal sa ma: „Chceš sa porozprávať?"
„Povedz mi, budem ešte vládať? Ako dlho dokážem túto hru hrať?"
"Nesmieš zaváhať a nesmieš sa báť." Akoby vedel, čo staviť na jednu kartu znamená.
Tak som znova vstala, predieram sa tŕňmi tmy,
krokmi, čo vedú do prázdnoty, počúvam slová samoty.
Tí, čo jej slová počuli, vedeli, že boli zradení.
Zdvihla som zrak a moju myseľ tieň neistoty zatemnil.
Chcela som sa zmieriť s pádom do priepasti
a ktovie, čie by som tam našla kosti?
Zbadala som vojsko na nebi, nebo tam nie je, to sa nemení.
Zrazí sa nebo so zemou? Čakanie víťazstva anjelov.
Nič nie je také ako sa zdá.
Nič nie je ľahké, ak áno, je to pasca.
A tí, čo žijú pokojne hovoria o vojne.
Skočím im do reči, hoc sa to nesluší: „Som medzi vami a viem ako bolia rany!“
Tak pochopte ma,
keď chcem byť sama.
Možno raz budem známa,
teraz chcem ostať nepoznaná.
Pustite ma, nech pôjdem sama
do diaľok, ktoré ma zmámia.
Ich svetlá osamelých pútnikov vábia,
až sa stratia, na cestách, čo zradia.
Pamätám na steny počmárané kresbami
malého dieťaťa, to dieťa som bola ja.
Najvyšší čas v sebe sa nájsť.
Som Lívia a mám šestnásť!
ďakujem
(Elaivii, 13. 6. 2014 11:12)